Ako to začalo . . .

Oriešok v rozprávkach sa nikdy nechrumká pri telke ani sa z neho nepečú koláče. Zásadne predstavuje tajomstvo, nádherné prekvapenie, hviezdičkové, mesiačikové či slniečkové šaty pre Popolušku alebo skvostný dar pre chudobného statočného popelvára.

Aj keď treba priznať, že od čias ústneho či písomného „podávania“ rozprávok sa svet neuveriteľne posunul dopredu. Dokonalé rozhlasové nahrávky ostávajú v archívoch – ak nie naveky, tak aspoň na dlhé roky. Preto už rozprávkam nehrozí deformácia textu ako pri ústnom odovzdávaní z generácie na generáciu. Ani nikto nemôže niekde stratiť zopár strán písomne zachyteného textu. Na druhej strane sa už ani nemôže stať, že ich rozprávač obohatí, pridá niečo veselé alebo tajuplné.

Tak či onak, čaro rozprávok ostáva s nami. Bolo krásnou súčasťou detstva našich prarodičov i rodičov, plné priehrštia rozprávok sme si užívali aj my a presne tak rozprávkové postavičky prichádzajú za terajšími deťúrencami. Že nie? Tak toto som zažila nedávno.

Na zastávke MHD stojí zopár otrávených ľudí. Je pondelok ráno a ešte aj trolejbus vynechal. Unudený malý chlapec vyskúšal úplne všetko, ale automat na cestovné lístky sa mu nepodarilo rozobrať. Tak aspoň začne doň z celej sily kopať. Ľudia sa nepozerajú na dieťa, ale na jeho babku. Čo mu nepriloží zopár výchovných?

Lenže stará mama urobí niečo iné. Vezme chlapča za ruku a povie: „Poď sem, niečo ti porozprávam.“ Sadnú si na lavičku a dieťa je odrazu krotké, tíško počúva, nespúšťa oči z babkiných úst. A človeku sa uprostred tej rannej reality odrazu chce povedať niečo vzletné ako „Ajhľa, sila rozprávky!“ alebo aspoň „Dobro zvíťazilo nad zlom“. Už len ten trolejbus keby prišiel.

Tak… vďaka za rozprávky. Veď aj my na ne čakáme. Rozlúsknime teda tohtoročný Zázračný oriešok a započúvajme sa spolu do jeho tajomstiev.

Toňa Revajová

spisovateľka